Minulý rok 1.septembra sa uskutočnilo I.historické stretnutie modelárov u nás vo Veľkej nad Ipľom, ale to ste sa už mali možnosť dočítať v jednom z mojich článkov. Rok sa otočil a tak prišlo na rad II.stretnutie. Toto stretnutie zorganizoval Zbyňo so svojou priateľkou Bety. Stretnutie bolo naplánované na koniec prázdnin v dňoch 31.8.-1.9.2013. Lokalita stretnutia bola chata na Martinských holiach a čas stretnutia na 10.00. Účastníci stretnutia: Roman s manželkou a deťmi, ja s manželkou a deťmi, Jano s manželkou a ako hostitelia Zbyňo a Bety.
Cesta na stretnutie bola pokojná a s detičkami sa nám cestovalo v pohode. S Romanom a jeho rodinou sme sa stretli na benzínke na konci Martina a od tiaľ už bolo na skok na chatu na „Martinkách“. Po krátkom hľadaní tej správnej chaty sme sa konečne všetci stretli. Bolo to srdečné zvítanie, plné úsmevou. Zbyňo nám predstavil jeho kamaráta Jana „Ohura“ s manželkou z turistického klubu „Modrá obloha“. Zatiaľ nás Bety prekvapila privítaním rýdzo Slovenským – chlebom a soľou. Samozrejme ako praví slováci, nemohol chýbať ani frťan na privítanie. Chatka bola vyzdobená a s nepriehľiadnuteľným plagátom “ Vítame húúúčastnikov II.stretnutia …“ V kotlíku sa už dováral guľášik podľa receptu šéfkuchára Zbyňa. Hneď po zvítani sme sa ubytovali v pripravených izbách a stretnutie sa mohlo začať. Kým sa guľášik dováral, potúžili sme sa ešte jedným pivkom a debatovali o všeličom. Za rok sa toho dosť udialo, takže debatovanie nemalo konca kraja. Po krátkom čase sa už podával práve dovarený guľáš a musím povedať, že nám chutil výborne. Aj by som si ešte pýtal dupľu, ale vedel som, že Zbyňo s Bety nám prichystali turistiku, tak som vedel, že plné brucho tomu nepomôže. Keď sme sa všetci napapali, tak sme sa pripravili na zdolanie najvyššieho bohu Martinských hôľ „Veľká lúka“ (1475m) a „Krížava – vysielač“ (1457m). Cesta na vrchol bola zo začiatku strmá, ale potom sa to už zvládalo s ľahkosťou. Cestou sme sa kŕmili všade rastúcimi borievkami a brusnicami. Ani sme nevedeli ako a už sme boli na najvyššom bode Martinských hôľ. Výhľady z tejto výšky stáli za to vynaložené úsilie. Cesta späť viedla zjazdovkou, ktorá ústila priamo pri našej chate. Po návrate sme sa usadili v spoločenskej miestnosti a hostitelia ponúkali čerstvo uvarenú a rozvoniavajúcu kávu. Kto by odolal?? A k tomu domáce pečivá našich gazdiniek, ktoré doniesli z domova. Popri tom sme obdivovali umenie Jana „Ohura“, ktorý nám predstavil svoje umenie. Ručne vyrába krásne a funkčné drevené hračky. Čiže bez debaty patrí k nám modelárom. Jeho práca je krásna s precízna, čo môžete posúdiť aj podľa foto-prílohy k článku. Ja som si však v rohu miestnosti všimol niečo, čo som už dôverne poznal z fotografií, ale nikdy som to nevidel naživo, až teraz. Bola to Zbyňova „Dedova“ foto-dioráma mestskej ulice zo 70-tych rokov, ako som Vám ju trochu priblížil v jednom s mojich článkov. Hneď som sa pustil do fotenia a nejaké detailíky Vám prinášam vo foto-prílohe. Ani sme sa nenazdali a už bola vyhlásená jedna z prvých súťaží, ktoré pre naše deti a nás dvoch s Romanom pripravili naši hostitelia. Jednalo sa o lov motýľov v lese v ktorom žili aj dvaja vlci a tí nemali radi lovcov motýľov. Celá hra sa odohrávala v neďalekom lesíku v ktorom bolo na stovky motýľov. Tie sme mali s našimi detičkami pozbierať a kto ich mal najviac ten vyhral odmenu. Samozrejme zlí vlci (Zbyňo a Jano) nás naháňali a keď nás dochytili, museli sme im motýle odovzdať a oni ich opäť rozhádzali po lese. Bola to super zábava a detičky to prežívali tak ako sa patrí. My s Romanom sme ich pred vlkmi chránili a pomáhali im so zbieraním motýľov. Hra trvala až do večere. Na večeru sme mali pripravené na opekanie špeciálne safalátky vyrobené po domácky priamo na túto príležitosť, tak isto aj klobásky na gril a super pácované mäsko. Hostitelia prezradili len toľko, že sa jedná o vykostené kuracie stehná pácované v páci, ktorý obsahoval sedem rôznych byliniek. Rozloženie ohňa na opekanie išlo ako po masle, ale grilu sa nejako nechcelo, po chvíli však zabral. Špekáčiky už boli hotové, keď sa dávalo prvé mäsko a klobásky na gril. Tí čo boli najhladnejší zbaštili špekáčiky a my čo sme hrdinsky čakali na gril, sme boli odmenení chrumkavými klobáskami a sedembylinkovým mäskom. Proste bašta na výbornú. Najedli sme sa do sýta. Musím pripomenúť že aktívnym opekačom a grilmajstrom bol tentokrát Roman a tým úplne splnil, ba ešte aj prekonal sľub z prvého stretnutia. Po večeri prišlo na rad ďalšie zápolenie a súťaženie, ktoré tentokrát pripravil Ohur s manželkou Dášou. Jednalo o zručnosť našich modelárskych prštekov. Zakrúcanie šroubikov do matíc, ktoré boli vlepené do predvrtanej dosky. Tak to Vám poviem, že keď je to na čas, tak sa vždy niečo stane a niektorím súťažiacim (ako som bol napríklad ja) aj niečo popadalo na zem od toľkého snaženia sa. Bolože to zábavy, ale pozor do zápolenia sa púšťajú aj naše polovičky a dokonca sa šroubikov chopili aj Romanove detičky. A musím priznať, že si naše manželky a detičky počínali dokonca aj lepšie ako poniektorí z nás modelárov. Vďaka Ohur za takéto príjemné montovanie. Musím podotknúť, že od príchodu z vrcholových výstupov sa pomaly, ale stále popíjalo a už nie len také bezpercentné, ale zaťali sme ako praví Slováci. Tatranský čaj a jeho 72% !!! V dobe keď sa ukončilo zápolenie so šroubikmi sa už pekne zvečerilo a Martinské Hole sa zahalili do tmy. Domáci, ktorí to už tu na „Martinkách“ poznajú, nás pozvali na večernú prechádzku ku stanici už nefungujúcej lanovky a pred nami sa odhalil Martim so všetkými jeho svetielkami. Bol to krásny pohľad a snáď vo foto-prílohe to bude pekne vidieť. Naše foťáky to len s ťažkosťou zvládali, ale snažil som sa tú krásu zvečniť. Po chvíli sme sa vrátili ku chatke a Zbyňo s Bety sa pustil do prípravy nočnej súťaže o získanie bobríka odvahy pre našich najmenších. Jednalo sa o prejdenie vytýčenej trasy nočným lesom na konci ktorej bol poklad v podobe sladkostí. Tento poklad strážil zlý lúpežník, takže súťažiaci musel byť hlavne šikovný a nebojácny aby túto úlohu zvládol. Samozrejme aj do tejto súťaži sa zapojili aj najväčšie deti tohto stretnutia – Ja a Roman. Prvý na trasu do nočného lesa som vyrazil ja a malá Lucinka. Dal som si ju na chrbát a pomaly sme prechádzali od svetielku ku svetielku. Celou cestou mi Lucinka opakovala ako veľmi sa bojí. Postupne sme dorazili až k dvojici svetielok, teda do cieľa a pustili sme sa do hľadania pokladu. V tej chvíli na nás spustil krik lúpežník (Ohur) schovaný na strome a začal po nás hádzať sladké odmeny. Tu samozrejme výdatne pomohol fotoaprát a jeho blesk. Dokonca som objektívom zachytil aj lúpežníka na strome. Po získaní pokladu sme sa s Lucinkou vrátili do základného tábora. Po nás sa na strasti plnú trať vydali Roman s obidvomi dcérami. Išli celkom potichu, len keď dorazili do cieľa spustil sa ohromný krik lúpežníka a piskot vystrašených dievok. Nakoniec to zvládli bravúrne a bobríka odvahy sme získali aj ja s Romanom. Po tejto súťaži sme sa už odobrali do chaty a postili sa zaujímavej, ale veľmi zákernej hry „človeče nezlob se“. Hracia plocha bola pre osem hráčov, tak si viete predstaviť ako to vyzeralo. Len čo sa niekto dostal na hraciu plochu v tom momente bol vyhodený ďalším hráčom. Trvalo to takmer dve hodiny, kým sa začali postupne vzdávať prvý odpadlíci a nakoniec, už po pol noci, sme ostali len ja, Dáša a Ohur. Bolo pol druhej keď sa do domčeku ako prvá dostala Dáša, potom som ju nasledoval ja a Ohur ostal len pár políčok pred cieľom. Potom sme sa pobrali do postelí a sladko sme spali až do rána.
Druhý deň nám počasíčko neprialo, lebo lialo ako z krhly, ale po výdatných raňajkách sme sa spoločne usadili v spoločenskej miestnosti a rozprávali sa o všeličom. Každému z nás už pomaly dochádzalo, že to dobré a zábavné sa končí a prejavoval sa aj trochu smútok z blížiaceho sa konca nášho stretnutia. Najciteľnejšie to prežíval Zbyňo a na ňom bolo vidno, že je z toho smutný, že je to už za nami. Úplne ho chápem, lebo pred rokom som to isté pociťoval aj ja. Na obed sme popapali guľášik, ktorý bol po odležaní ešte lepší ako včera. Ešte poobedná kávička a hor sa na cestu domov. Tak ako sme dlho čakali na toto stretnutie, tak rýchlo to na stretnutí prešlo. Ani sme sa nenazdali a už sa pred nami odvíjala cesta domov.
No a čo na záver tohoto môjho rozjímania nad II. stretnutím, už nie len železničných modelárov ale aj rodiny jedného (vôbec nie) dreveného modelára? Tak v prvej rade jedno velikánske ĎAKUJEME!!!! pre našich hostiteľov Zbyňa a Bety. Cítili sme sa výborne a budeme dlho spomínať na úsmevný víkend na horách, ktorý ste pre nás pripravili. Tak isto chcem poďakovať za príjemné chvíle Romanovi s celou jeho rodinou a novému kamarátovi Ohurovi s manželkou. V neposlednej rade aj mojej manželke, ktorá sa celý víkend starala o naše ratolesti a tak mi dovolila naplno si to užiť s kamarátmi modelármi.
Všetko dobré sa raz musí skončiť, ale už teraz sa všetci tešíme na budúcoročné, už III. stretnutie, ktoré sa tentokrát bude konať v Nitre a hlavným organizátorom a hostiteľom budú Roman a jeho manželka Martinka. Už teraz sa na to teším a budem veľmi netrpezlivo počítať dni. Nikdy v živote som sa na koniec prázdnin netešil, ale teraz sa ich neviem dočkať.
Tak dovidenia kamaráti o rok takto v Nitre.
Jedna odpoveď na “Druhé historické stretnutie modelárov 2013.”
Pekne si to napísal Norbi, veru pekne… a ak som ti to ešte nepovedal, tak máš aj moc pekné obrázky… Díky za stretko, díky za fajn chvíle… tešíme na III. stretko !!!