Čas nezadržatelne plynie a ani sme sa nezdali a bol tu posledný víkend tohtoročných letných prázdnin. Koniec prázdnin je vždy tak trochu smutný hlavne pre detičky, ktoré sa musia chystať do školy. Ale pre nás, modelárskych kamarátov a ich rodiny, je to jeden z najlepších víkendov v roku. V dňoch 29.-30. augusta 2015 sa na Martinských Holiach konalo už v poradí IV.historické stretnutie modelárov.
Tentokrát sa na organizáciu podujali Ohur s manželkou Dášou. Stretnutie sa konalo už v známej, krásnej lokalite v chate na „Martinkách“. Organizátori stanovili začiatok stretnutia na 9.00 hod. S Romanom sme sa už telefonicky vopred dohodli, že sa stretneme na benzinke po ceste a na chatu dorazíme spoločne. Marek s rodinou mali prísť ráno do Vrútok vlakom, kde ich mal vyzdvihnuť Zbyňo s Bety po ceste na chatu.
Všetko začalo už deň pred stretnutím, keď sme sa doma chytali na stretnutie. Ja som sa už nevedel dočkať a samozrejme sa u mňa začala prejavovať nervozita z očakávaného, a stále som niečo pre mojich modelárskych kamarátov chystal ako darčeky. Bol som z toho taký nervózny, že mi nakoniec musela pomôcť moja manželka a povedala, „zober toto, toto a toto to bude stačiť, veď to predsa nie je o darčekoch“. A mala ako vždy pravdu, stretnutie je o tom, že sa stretneme so super kamarátmi, ich polovičkami a detičkami. Cez noc som toho naozaj veľa nenaspal a nevedel som sa dočkať rána. Po zobudení sme čo najskôr nasadli do auta a konečne vyrazili smer Martinské Hole. Tesne pred Martinom som zavolal Romanovi, ktorý ma čakal aj s Viktóriou na benzinke. Už dopredu sme vedeli, že Romanova manželka Martina a staršia dcéra Barborka na stretnutie neprídu, lebo sa museli postarať o Romanovu mamu, ktorá medzičasom ťažšie ochorela a jej choroba si vyžaduje každodennú starostlivosť. Na benzínke sme si dali rýchlu kávičku a vyrazili do hôr k chate.
Na chatu sme obidvaja dorazili niečo po deviatej, kde nás srdečne privítali organizátori Ohur s Dášou a Zbyňo. Veľké prekvapenie pre nás nastalo, keď sme zistili, že Bety so Zbyňom neprišla a Marekovci sa nedostavia, lebo Mareka skolila nejaká viróza a celú noc mal horúčky. Za seba musím povedať, že som ostal trochu zarazený a tak trochu smutný, lebo som sa na všetkých nenormálne veľmi tešil. Ale nič sa na tom nedalo zmeniť a osud to takto zariadil. Po zvítaní sa Ohur pustil do oficiálneho vítania. Každému z modelárov rozdal pripravené biele tričká s veľkým okrúhlym logom tohtoročného stretnutia a potom na vlastnoručne vyrobený drevený vláčik naukladal štamperlíky do ktorých nalial výnimočne kvalitnú hruškovicu a do každého štamperlíka dal kúštik hrušky a do nej zapichol vlajočku s logom IV.modelárskeho stretnutia, na ďalšie vagóniky naložil kúsky chleba a soľ. Proste originálne Slovenské privítanie. Tu je moje prvé ďakujem Ohurovci, to privítanie s dreveným vláčikom na mňa perfektne zapôsobilo a hruškovica naozaj chutila. Pomaly sa v kotlíku dováral guľášik a my sme si dali ešte po jednom štamperlíku aj do druhej nohy, aby sme nejako nezačali krívať. Potom nastala chvíľa na tradičné obdarovávania. Vymenili sme si tašky s darčekmi, kde bolo pre každého niečo. Bolo to radosti pri prezeraní darčekov. Všetci sme sa tešili a cítili sme sa ako jedna veľká rodina. Po prezretí darčekov Zbyňo vybral zo svojho auta krabicu v tvare srdca previazanú mašličkou a podal ju Lucke (mojej manželke) so slovami, že Bety si praje aby Lucka na stretnutí rozbalila krabicu a všetkým prečítala list, v ktorom vysvetľuje, prečo sa na stretnutie nadostavila. Po otvorení krabičky sa objavilo päť krásnych, vlastnoručne vyrobených srdiečok od Bety pre každú zúčastnenú rodinu. Lucka začala čítať list od Bety a pre slzy v očiach ho takmer nedočítala. Bolo to vtedy smutné pre každého z nás, ale sme všetci dospelí a vieme, že niekedy sa vo vzťahoch stane niečo, prečo už to ďalej nejde. Zbynek sa po prečítaní listu na chvíľu niekde stratil a mám pocit, že to vtedy bolo ťažké aj pre neho. Všetci sme hneď pochopili, že niet sa na čo pýtať, osud to tak znovu zariadil. A tu je moje druhé VELIKÁNSKE ĎAKUJEM, ktoré patrí Bety. Ďakujem za to, že sme sa mohli spoznať a stretávať. Bola si super do partie a všetkých nás nesmierne mrzí, že už sa našich stretnutí nezúčastníš. Ale nechcem písať slovo nikdy, lebo farba tvojich srdiečok je modrá a všetci dobre vieme, že je to farba nádeje a farba kamarátstva, tak aj takto oficiálne za našu rodinu ti môžem sľúbiť, že v blízkej budúcnosti sa určite stretneme a budeme sa môcť pokojne porozprávať a určite aj pospomínať na to krásne, čo sme na predchádzajúcich stretnutiach prežili. Aj touto formou ťa všetci pozdravujeme v živote prejeme len to najlepšie. Ešte raz a určite za všetkých, VELIKÁNSKE ĎAKUJEME – Bety !!!
Tu sa prejavila ohromná duchaprítomnosť organizátora Ohura, ktorý pre spláchnutie horkosti nalial ďalší pohárik hruškovice a oboznámil nás s prvou športovou disciplínou „hod tenisovou loptičkou na kôš“. Poviem Vám, bolo zábavy neúrekom. Loptičky hádzali deti, detičky a aj my dospelí. Loptičky lietali kade tade, len nie do koša. Nasmiali sme sa neúrekom. Hneď po ukončení tejto disciplíny Ohur vytiahol vzduchovku, rozložil terče a každý zúčastnený si mohol vyskúšať streľbu na terč. Detičky samozrejme pod odborným dohľadom svojich rodičov. Tu musím povedať svoje ďalšie ďakujem Ohurovi, že nás vrátil do našej mladosti, kde sme si zaspomínali na strieľanie zo vzduchovky pod dohľadom našich rodičov, alebo učiteľov v školách na braneckých výcvikoch. Fakt super. Počas týchto športových aktivít to v kotlíku už vyzeralo výborne a navôkol rozvoniavalo, až sa nám slinky zbiehali. Niektorí nevydržali a už počas zápolenia chodili ochutnávať, či už nie je hotový guľášik. Ohur doniesol aj jeho najnovšie drevené modely a bolo sa veru na čo dívať. A nie len to, obdivovali sme jeho umenie ako dokázal, že všetko na modeloch bolo aj funkčné. Počas obdivovania Ohurových kúskov Dáša pripravila na stôl misky, nakrájaný chlieb a mohli sme si nabrať čerstvo uvarený guľáš. Ja ako pravý „Juhoslovák“ žijúci neďaleko Maďarských hraníc som aj tento rok doniesol čerstvé štipľavé papričky, ktoré dodali perfektnému gulášu štipľavú korunu. Po najedení padlo nejedno pivko.
Po výdatnom obede sme sa všetci spoločne vybrali na prechádzku a kochali sme sa nádhernou prírodou. Všade okolo práve dozrievali čučoriedky, tak sme sa po ceste pásli ako kobylky a najviac sa to páčilo tým najmenším. Všetci sme mali modré jazyky od čučoriedok. Niektorí boli vyfarbený aj na tváričkách, hlavne keď im k tomu dopomohol vždy huncútsky Ohur. Najviac to odniesla Vikinka, ktorú zmaľoval na nepoznanie. Cestou sme nazbierali čo-to aj pre Martinu s Barborkou, aby pre povinnosti neprišli skrátka. Prechádzka každému padla vhod.
Hneď po návrate z prechádzky sme si u organizátoroch objednali kávičku a prisadli k stolu, kde znovu padla nejaká hruškovica a nejaké pivečká a veruže sme sa dostali k ďalším pripraveným športovým disciplínam. Normálne som sa obával, či takýto nápor športu zvládnem ?! Ďalšou disciplínou bolo nosenie vody na čas a následné zaväzovanie šnúrok na mašličku. Táto súťaž bola pre dvojice, kde malí nosili vodu a my veľkí sme zaväzovali šnúrky. Všetko pozorne stopoval Ohur a poriadne zapisoval do výslednej tabuľky. Tak to Vám poviem, že to bola nevídaná zábava. Prví išli Roman s Viki a potom ja s Lucinkou. ale zápolenie zaujalo všetkých, takže sme si túto disciplínu dali aj samotne len chlapi. Ja som to bral naozaj vážne, čo vidieť aj z fotiek, ale prejavili sa aj pokusy o sabotáž, keď sa mi strácala voda z vedrička. Ale všetko bolo včas odhalené (však Zbyňo!!!) a ja som sa po vydýchaní pustil opätovne do nového pokusu. To Vám teda bola makačka, normálne som skoro dušu vypustil a cítil som ako chudnem. Po tomto zápolení prišlo na rad švihadlo. Tak to som od základnej školy nedržal v ruke, ale niečo som si samozrejme pamätal. V tejto disciplíne zažiarila hlavne Vikinka, Roman bol tejto disciplíny zbavený pre bolesti v kolene, ale my so Zbyňom sme si zaskákali ako takí starí capkovia. No a potom prišiel na rad Ohur… Tak to sme sa nevedeli dočkať, kedy skončí. Aj na fotke je vidieť, že ani fotoaparát nestíhal a je celý rozmazaný, aký bol rýchly. Klobúk dole pred tvojou kondíciou, Ohur. A tu chcem vysloviť ďalšie ďakujem organizátorom, že pre nás pripravili toľko športového vyžitia naraz.
Čas neúprosne plynul a pomaly sa schyľovalo k večeru. Bolo teda potrebné sa postarať aj o naše žalúdky. Ohurovci pre nás pripravili večernú opekačku na ohnisku. Aby nás detičky pri prípravách večery „neotravovali“, vybral Ohur pripravené odliatky zo sadry, vodové farby, štetce a detičky si mohli vymaľovať odliatky podľa svojej fantázie. Keďže ja som asi najväčšie dieťa spomedzi všetkých, hneď som sa chopil štetca a vymaľoval som jeden parný rušeň. Hneď po dokončení maľovania som sa podujal na opekanie klobások, slaninky a ďalších dobrôt pre nás pripravených. Samozrejme Dáša to všetko zavŕšila perfektným zeleninovým šalátom. Popri opekačke nám do toho zapískal melódie na píšťalke Ohur a tak isto niečo zanôtil na fujarke. Po chvíli sa k nemu pridal aj Roman, vytvorili duet a perfektne do toho trilkovala (malá Čivava) Megan. Po výdatnej večeri sme sa presunuli dnu do chaty. To sa už vonku začalo stmievať.
V chate nás čakal vrchol večera, tým bola tombola. Ohurovci sa naozaj na nás všetkých pripravili. Z klobúka sme si ťahali lístky a podľa tých čísel sme vyhrávali ceny v tombole. Tým, že sa nezúčastnili Marekovci, ostalo viac cien pre nás. A cien bolo všetkého druhu. Tričká, elektrodoplnky, ručné náradie, sady modelárskych potrieb, ručné náradie, kľúčenky, predmety do domácnosti a všeličo len tak pre potešenie. Teraz si už ani na všetko nedokážem spomenúť, len si veľmi dobre pamätám, že tých cien bolo dokopy 50ks. Ani si neviete predstaviť, ako nás to všetkých pobavilo. Niektorí vytiahli ceny nevhodné pre seba, ale hneď sme si ich mohli vymeniť podľa potreby. Bavili sme sa hlavne na tom keď si niekto vytiahol vec, ktorá sa mu vôbec nehodila. Ale o tom je zábava na týchto stretnutiach a tu rád použijem ďalšie ďakujem a hlavne uznanie za originálny nápad s tombolou. Bolo to super oživenie celého večera. Po doznení celej tomboly sme dostali logickú úlohu. Na papieri sme dostali sadu písmen a my sme mali napísať na papier všetky zvieratá, ktoré sa z tých písmen dali zostaviť. Mali sme na to 20 minút. Potom prišlo k zábave, keď sme si čítali aké kto zvieratá pozná. Aj to sme sa perfektne pobavili. Potom už padol dosť pozdný večer a moje detičky aj s manželkou sa odobrali do postele. My ostatní sme sa spoločne odobrali do suterénu, kde je kuchynka a pokračovali v zábave pri šípkach a vínečku. Touto zábavou sme sa zdržali až do skorého rána, kedy sme sa už všetci odobrali do postelí, a tým prvý deň stretnutia definitívne ukončili.
Na druhý deň sme sa prebudili do nádherného rána. Slniečko nad Hoľami vysvecovalo a lákalo na ďalšiu prechádzku. Spoločne sme sa naraňajkovali a potom sme sa pobrali k stanici starej lanovky, odkiaľ je krásny výhľad na Martin. Prechádzka bola krásna, lebo vždy je čo obdivovať na okolitej prírode. detičky si pobehali a pomalým vychádzkovým krokom sme sa vrátili opäť na chatu, kde sme si dopriali kávičku, pivko, alebo čo komu sa žiadalo. Pri tom sme sa debatovali o všeličom zo života, čo rok doniesol. Neskôr sme si zohriali zvyšok guláša zo včera, čím sme si uvedomili, že sa naše tohtoročné stretnutie blíži ku koncu. Ale nič netrvá večne a my sa môžeme tešiť na ďalšie stretnutie budúci rok. Všetci sme sa dohodli, že bude v Čiernom Balogu, kde je známa úzkokoľajná Čiernohorská železnička. Keďže sme s organizáciou na rade my, už dopredu môžeme povedať, že sa na Čierny Balog nesmierne tešíme a sme radi, že o rok sa tam všetci a možno (dúfam isto) vo väčšom množstve zídeme.
Nakoniec chcem vysloviť najväčšie ĎAKUJEM organizátorom Ohurovi a Dáške, ktorí vynaložili nesmierne úsilie, aby sa nám všetkým u nich páčilo. Bolo vidieť, že sa na nás všetkých poriadne pripravili a prichystali nám stretnutie, na ktoré len tak ľahko nezabudneme. Aj napriek všetkému, čo sa okolo stretnutia prihodilo, vždy zachovali duchaprítomnosť a ani na chvíľu nás nenechali zaháľať. Vďaka nim tento víkend ušiel ako voda. Ešte raz veľmi pekne ďakujeme za príjemné chvíle plné priateľstva, zábavy a dobrého pohostenia. Klobúk dole, ako by povedal klasik.
Môj veľké poďakovanie patrí aj Romanovi, že napriek rodinným i zdravotným problémom sa dokázal na stretnutie dostaviť a spolu s Vikinkou prispieť k veľmi priateľskej a srdečnej atmosfére. Tiež týmto ďakujem jeho manželke a dcérke Barborke, ktoré sa obetovali a ostali doma, aby sa postarali o jeho chorú mamku, a tým mu umožnili zúčastniť sa tohto stretnutia.
Môj velikánsky obdiv a uznanie patrí Zbyňovi, ktorý napriek svojim osobným problémom a napriek citovému vypätiu dokázal prísť medzi nás a tak nás potešil svojou prítomnosťou. Viem si predstaviť, aké to bolo ťažké, takže ešte raz ti, Zbyňo, chcem veľmi pekne poďakovať za účasť. Ja osobne si neviem predstaviť stretnutie bez teba.
Tiež chcem ešte raz poďakovať Bety, ktorá sa už nemohla medzi nás dostaviť, že si na nás spomenula a pripravila krásnu pozornosť pre každého z nás. Betka, viem, že slová sa ti na papier písali ťažko, ale tým si prejavila silu svojej osobnosti, že si to dokázala. Ešte raz veľké ďakujem, že sme ťa mohli spoznať. Ver, že v našich srdciach zostávaš na stretnutiach aj naďalej.
Marekovci, no čo už, viem že ste sa na stretnutie všetci náramne tešili, zákon schválnosti však zafungoval, čo nás všetkých veľmi mrzí. Ale netreba zúfať, to nebolo predsa posledné stretnutie a čakajú nás ešte poriadne zábavné a perfektné stretnutia, na ktorých Vás radi uvidíme.
No a nakoniec som si nechal poďakovanie mojej manželke Lucke s našimi detičkami Lucinkou a Haničkou. Vám mojim najdrahším patrí moje najväčšie poďakovanie zo všetkých, že na tieto stretnutia chodíme spoločne a dobre viem, že s radosťou. Pomáhaš mi s výberom darčekov pre mojich modelárskych kamarátov a staráš sa o všetko potrebné okolo stretnutí, ktoré sme spoločne absolvovali. Ďakujem ti, že si manželka, ktorá chápe a toleruje môj koníček. Vďaka tomu sú aj tieto stretnutia pre mňa velikánskym balzamom na dušu.
Na úplny koniec chcem ešte raz vysloviť Ďakujem Vám všetkým, ktorí ste takto pekne pochopili moju myšlienku o spoločnom stretávaní sa. Pred štyrmi rokmi, kedy som ku nám domov pozval Romanovcov so Zbyňom a Bety by ma nikdy nenapadlo, že sa stane z toho takáto krásna tradícia, a že tieto stretnutia sa budú uberať týmto smerom. A ešte chcem uviesť, že je možné, že sa naša členská základňa bude naďalej rozširovať. Mám už malý prísľub, že by nás v Balogu malo byť o jednu rodinu viac. Ale to sa nechajme prekvapiť až o rok.
Ak si niekto chce aj obrazovo zaspomínať už na minulé IV. historické stretnutie modelárov, nech si prehliadne fotoprílohu aj malým komentárom.
Ešte raz všetkým ďakujem za príjemnú atmosféru a teším sa na ďalšie už V.historické stretnutie v Čiernom Balogu. Dátum je stanovený predbežne na 26.-28.9.2015.
5 odpovedí na “Štvrté historické stretnutie modelárov 2015.”
Norbi, skvelý článok aj fotky. Verím, že atmosféra ako aj zábava bola skvelá, po prečítaní článku a prezretí fotiek mi prišlo veľmi ľúto a smutno, že sme sa nemohli zúčastniť. Naozaj som sa veľmi, veľmi tešil a o to viac si vychutnám budúce stretnutie. Pozdravujem Vás všetkých, moji modelársky kamaráti, ako aj Vaše rodinky 🙂
Tak Marek ako píšeš, tieto stretnutia sa slovami ani opísať nedajú, je ich treba prežiť. Viem, že si nemohol prísť pre nemoc a to sa dá predsa pochopiť. To že si sa stretnutie tešil ti verím a o tom nikto nepochybuje. Veď ako som písal, nie je to posledné stretnutie a sľubujem, že na budúce to bude najmenej tak dobré stretnutie ako toto tohtoročné. Pozdravujem Vás v Štiavnici všetkých a už teraz sa teším na naše osobné stretnutie v októbri. Budeme sa mať o čom rozprávať. Budte hlavne všetci zdraví.
Správa
Norbi, dokonale spracované, hlavne pre nás nezúčastnených to veľa znamená. Aspoň takto sme mohli s Vami prežiť neopakovateľné chvíle zo stretnutia. Ďakujem za každučké mne adresované slovo, cením si naše priateľstvo, Tvoju úprimnosť a spontánnosť. Vždy ste u mňa srdečne vítaní. Nikdy nezabudnem, mám Vás rada. ĎAKUJEM!
Bety
Bety, ďakujem že si si prečítala môj článok. Písal som ho tak ako som (sme) toto stretnutie prežívali. Za našu rodinu môžem napísať, sme radi, že sme sa mohli spoznať. Tiež nezabudneme a tak ako sme sľúbili, určite sa ešte všetci stretneme. Ešte raz prejeme Ti veľa zdravíčka, úspechov a spokojnosti v ďalšom živote.
Norbi s rodinkou.
Bety, síce Ťa nepoznám tak dlho ako ostatní, viem však, že na stretnutiach nám všetkým budeš určite chýbať. Pevne verím, že sa ešte niekedy stretneme a keď budeš v Banskej Štiavnici, tak sa zastavíš na kus slova, kávu a koláčik. Drž sa, určite sa ešte budeme vidieť. Veľa úspechov, zdravia a všetkého, čo si praješ.
Marek, Evka, Adam a Erik z BS