Tretie historické stretnutie modelárov 2014.


Tak a znovu sme o rok starší. Rok je strašne dlhá doba a my sme sa opäť dočkali ďalšieho, už v poradí tretieho historického stretnutia modelárov. Tentokrát sa na organizáciu podujal Roman s rodinou. Za seba, ale určite aj za iných zúčastnených, môžem povedať,že sme sa tejto chvíle nevedeli dočkať. Roman vybral na stretnutie chatu v krásnej lokalite na Donovaloch. Dátum stanovil na 29.8.-30.8.2014 a čas stretnutia bol o 9.00. Účastníci stretnutia: Ja s manželkou a detičkami, Zbyňo s Bety a vnučkou Sabinkou (nový člen), Jano – Ohur s manželkou, ako hostitelia Roman s manželkou a detičkami a nakoniec ešte jedno prekvapenie, o ktorom sme nikto ani netušili. Ale nebudem predbiehať, tak poďme pekne po poriadku.
S Romanom sme sa dohodli, že sa na Donovaloch stretneme o deň skôr, aby som mu hneď ráno pomohol s prípravou guláša a poskytol mu na to patričné vybavenie, aby ho len pre túto príležitosť nemusel kupovať. Odmenou za túto službičku nám bolo pekné popoludnie strávené s Romanovou rodinkou na prechádzke pri spoznávaní okolitej prírody, nakoľko sme sa do tejto lokality zatiaľ nemali možnosť podívať. Večer sme sa ešte rozprávali o všeličom, ale hlavne o tom, ako to všetko na druhý deň vypukne a už sme sa nevedeli dočkať rána.
Na druhy deň, čiže na prvý deň stretnutia, bol naplánovaný budíček na 6.30, kedy som vstal a pustil sa do inštalovania piecky, kotlíka a varenia guláša. Ženy v chate chystali ostatné veci potrebné na stretnutie a starali sa aj o naše ratolesti. Roman zatiaľ nasekal a doniesol drevo. Akonáhle sme dokončili tie najpotrebnejšie činnosti okolo varenia a gulášik sa už prakticky len sám dováral, objavil sa pre mňa v tej chvíli neznámy (hoci inak známy) chlapík. Roman nám týmto pripravil prekvapenie a pozval na prvý deň stretnutia ďalšieho modelára, s ktorým sme si zatiaľ len mailovali. Bol to Marek z Banskej Štiavnice, ktorý modeluje v mierke H0. Moje prekvapenie bolo natoľko veľké, že som ani nevedel čo mám povedať. Onedlho nato dorazili Zbyňo s Bety a vnučkou Sabinkou a aj Ohur s manželkou Dášou. Zbyňove prekvapenie bolo tiež veľké, keď mu bol predstavený aj Marek, ktorého poznal len z mailov. Zvítanie nás všetkých bolo srdečné a trvalo poriadne dlho. Niet sa čo čudovať, keď sme sa tak dlho nevideli. Až mi pod gulášikom vyhaslo, takže som musel znovu podkurovať. Po ich ubytovaní sme sa všetci stretli na terase pred chatou, kde nastalo oficiálne privítanie zo strany našich hostiteľov Romana a Martinky, jeho manželky. Ako inak, ak nie chlebom a soľou, no a aby sa nám od huby neprášilo, Roman nám pripravil na prípitok pohárik silnej domácej pálenky.
Ako je už zvykom na našich stretnutiach jednotlivé rodiny pripravili pre ostatné rodiny malé darčeky a tak hneď nastalo aj vzájomné obdarovávanie. Detičky dostali hračičky a ženičky sladkosti, no a my modelári sme sa potešili našim „hračičkám“ v podobe modelárskych doplnkov, vagónikov, Zbyňových diorám a Ohurových drevených modeloch. Kým toto všetko prebiehalo dovaril sa aj guľášik. Ohur medzitým nainštaloval výstavu svojich najnovších drevených modelov v spoločenskej miestnosti chaty. To vám teda poviem, že jeho majstrovstvo za rok povýšil o poriadny stupeň vyššie. Je to vidieť aj vo fotodokumentácii. Nedá mi aby som sa tu nevyjadril aj k Zbyňovým diorámam. Boli zmodelované v mierke TT a boli určené mne a Romanovi. Tak ako je zvyčajné u Zbyňa, prevedenie celej diorámy je na profesionálnej úrovni s perfektnými detailami, ale to je najlepšie pozrieť priamo pri fotografiách. A musím povedať, že už teraz sa teším, ako budem nové modely do svojho obchodu fotografovať práve na tejto krásnej dioráme. Tak isto nám doniesol ukážku svojho modelárskeho umenia aj Marek a pochválil sa vlastnou výrobou „Westernovej súpravy“ parnej lokomotívy a troch vagónikov v mierke H0. Niet pochýb o jeho zručnosti. Tiež k nahliadnutiu vo fotodokumentácii. Potom sme sa všetci usadili v spoločenskej miestnosti a pochutili si na čerstvo uvarenom guláši, vypili sme kávičku, doplnili energiu napečenými koláčikmi od našich ženičiek, a následne všetci spoločne vyrazili na poobedňajšiu turistiku.
Keďže sa naše stretnutie odohrávalo v čase 70-tého výročia SNP, na pláne bola prehliadka priľahlých osád a dostali sme sa do dediniek BULLY a POLIANKA, ktoré boli tiež miestom partizánskych bojov SNP. Po ceste sme zas a znova nemohli vynechať aj bronzovú sochu aljašského malamuta, psa Dina, na ktorom sa s radosťou vyfotili všetky naše detičky. Počas celej cesty k nášmu cieľu sme sa kochali okolitou prírodou a krásou našich hôr. Postupným stúpaním sme sa dostali k prvej dedinke BULLY, kde sme sa pristavili pri vypálenom dome, v ktorom došlo k vyvraždeniu 18 ľudí. Ich príbeh nám porozprával miestný pán, ktorý sa pri nás pristavil. Postupne sme prešli celú dedinku a kochali sme sa starou architektúrou. Potom sme strmým stupaním prešli do dedinky POLIANKA. Tu, pri miestnej soche Baltazára, sme sa patrične posilnili a doplnili sily. Ešte spoločné fotenie a potom už sme sa vydali späť k chate. Niektorí z nás by síce radi turistiku predĺžili a vydali sa na ďalšie objavovanie tamojších krás, ale nakoľko Marek nemohol zmeškať autobus domov, vybrali sme sa späť na chatu. Lúčenie sa nieslo v trochu smutnejšej atmosfére, že to pre Mareka dnes končí, ale všetci dobre vieme, že to pre neho len začína a tešíme sa na ďalšie spoločné stretnutia.
Potom ako Marek odišiel, naši organizátori prichystali pre detičky hru, pri ktorej pomocou indície hľadali v neďalekom stromovom poraste poklad. Bolo to radosti pri jeho hľadaní a hlavne po jeho nájdení. Ja som v tom čase pripravil gril na grilovanie a po jeho rozpálení sa Roman za výdatnej pomoci Viktorky pustil do grilovania klobások a špekačiek. Ani sme si neuvedomili ako, a už bolo na stole pripravené všetko potrebné k večernej pohode. Grilovačka rozvoniavala a v spoločnosti nášho stretnutia sa debatovalo o všeličom, čo ako kto má za rok nové, kto ako postúpil vo svojom koníčku a ako ide život. Po večeri v spoločenskej miestnosti pokračoval program nášho stretnutia. Organizátori pre nás pripravili originálnu súťaž v šípkach. Boli sme rozdelený do skupín Muži, Ženy, Deti a nakoniec manželské / partnerské páry. Bolo to nekonečnej zábavy, po ktorej došlo aj k dekorácii víťazov a odovzdávaní medailí a diplomov. Roman s Martinou to vymysleli originálne a všetci sme dostali medaily za 1.miesto a nikto sme neboli druhý. To bolo podľa mňa geniálne a vnímal som to tak, že sme v našom kamarátstve všetci rovnako dôležití. Za toto chcem Romanovi osobitne poďakovať, lebo presne pochopil moju myšlienku pri organizácii prvého stretnutia. Hoci neskromne musím dodať, že v kategórii Páry sme to vyhrali my…
Pred polnocou sme sa poniektorí ešte vybrali do centra Donovál v nádeji, že uvidíme vatry horiace na výročie SNP, ale toto prianie sa nám nesplnilo. Potom sme sa už pomaly rozlúčili a po dni plnom zážitkov sa každý vybral spať.
Na druhý deň sme sa všetci stretli pri výdatných raňajkách a po kávičke sme sa spoločne vydali do centra Donovál, kde sme sa rozdelili na dve skupiny. S detičkami a Romanovcami sme si vystáli dlhý rad a navštívili rozprávkovú krajinu „HABAKUKY“ a turistickejšia časť nášho spoločenstva sa vyviezla lanovkou na Novú hoľu a vystúpila na vrch Zvolen (1402,5 m). Výstupom a výhľadmi nás určite poteší Zbyňo a jeho fotografie. My ostatní sme sa výborne bavili pri divadelnom predstavení, pri prehliadke celého areálu a hrami na detskom ihrisku. Hlad nás potom všetkých spoločne doviedol na našu základňu, kde sme dojedli guláš, ktorý po prejdení všetkými chuťami bol ešte lepší ako čerstvo uvarený (dúfam…). Pri poobednej kávičke sa pokračovalo v debate z predchádzajúceho večera o budúcoročnom stretnutí, ktoré sa podujal zorganizovať Ohur s Dášou. Viem, že táto „pochodeň“ našich stretnutí je v dobrých rukách.
A nastal čas balenia prípravy na cestu domov. Všetci sme vedeli, že sa blíži čas rozlúčky a chatou sa niesla s tým spojená trpká atmosféra. Po krátkom pobalení svojich vecí do áut, nastal čas dlhého lúčenia. Prví sme sa na cestu vydali my a naša malá Lucinka plakala až po Staré Hory, čo to všetko na ňu tak pôsobilo a bolo jej smutno, že to všetko skončilo. Musím priznať, že keby som nebol chlap a otec rodiny, asi by som sa aj rozplakal, ale držal som sa udatne, aby som túto atmosféru v aute na spiatočnej viac neznásoboval.

Nakoniec si dovolím presne mierené poďakovania. V prvej rade ďakujem Vám Roman, Martinka, Barborka, Vikinka za zorganizovanie tohto stretnutia, plného zaujímavých chvíľ, ktoré v nás zanechá nezabudnuteľné spomienky. Osobitne Tebe Roman, za pozvanie a tým osobné stretnutie s Marekom (tak to bolo prekvapenie !!!).
V ďalšej rade ďakujem Tebe, Zbyňo, Bety za znásobenie tejto atmosféry a hlavne tým, že ste nám priviedli aj Sabinku, ktorá krásne zapadla do nášho kolektívu a bola pekným oživením detskej časti našej spoločnosti. Osobitne Tebe, Zbyňo, za fundované prednášky o okolitých vrchoch, kopcoch a horách, ktoré miestami na mňa pôsobili ako „slovo božie“ a s údivom som v tichosti (!!! počúval tvoj výklad.
Tak isto ďakujem aj Vám, Ohur a Dáša, za to, že ste na stretnutiach s nami a dotvárate nezabudnuteľnú atmosféru príhodami z turistík, ktoré zažívate v priebehu roka.
Nakoniec ešte chcem poďakovať aj Tebe, Marek, že si si našiel čas a neodmietol pozvanie Romana a prišiel nás potešiť svojou návštevou, ktorá je prísľubom účasti aj na ďalších našich každoročných stretnutí, samozrejme očakávajúc aj Tvoju rodinu.
Úplne nakoniec chcem poďakovať svojej manželke Lucke, že ma podporuje vo všetkom, čo sa môjho koníčka týka, a že je nesmierne tolerantná. Bez tejto Tvojej tolerancie by som nikdy nemal takú radosť z modelovania a ani z týchto krásnych stretnutí v spoločnosti vynikajúcich ľudí s rovnakou „diagnózou“, ktorou je modelovanie a turistika.

Priatelia, teším sa o rok. Dovtedy mi ako spomienky zostávajú aj tieto fotografie…

Previous

2 odpovede na “Tretie historické stretnutie modelárov 2014.”

Pridaj komentár